HOREHRONSKÉ umenie a kultúra
ĽUDOVÁ KULTÚRA
Horehronský región je rázovitou krajinou s bohatou ľudovou kultúrou a hlbokým vzťahom k nej. Pôvodne bola formovaná pastierstvom a poľnohospodárstvom; ovplyvnili ju najmä východokarpatskí pastieri oviec a kôz, ktorí toto územie kolonizovali od 16. storočia., neskôr v nej zanecháva stopy aj drevorubačstvo, ťažba a spracovanie železnej rudy a strojárenský priemysel.
Architektúra
Takmer v každej horehronskej obci sa zachovali pamiatky tradičnej ľudovej architektúry. Charakteristickú drevenú architektúru predstavuje viacpriestorový zrubový dom so šindľovou strechou, čiastočne bielený, na nízkej podmurovke. Zástavba obcí je radová s dvormi zatvorenými bránou a domami orientovanými štítom do ulice. Ľudový nábytok predstavuje stôl s lavicami, posteľ, truhla, police.
K lokálnym zvláštnostiam patrí napríklad v Heľpe typická uzavretosť dvorov s vysokými bránami, ojedinelý je aj výskyt dvojdomov v Čiernom Balogu. K zaujímavým patria domy hrončianskej ulice Žabiareň. Zachovalé celky objektov ľudovej architektúry – drevené domy s vysokými podmurovkami – môžeme ešte i dnes vidieť v Lome nad Rimavicou .
Ľudový odev
Keď prejdete Horehroním, nezriedka môžete vidieť staršie ženy v tradičnom ľudovom odeve. Aj keď možností vidieť tradičný ľudový odev ako každodenné oblečenie ubúda, kroj naďalej plní funkciu sviatočného odevu. Slávnostné príležitosti - nedeľa, svadba, Vianoce, Fašiangy, Veľká noc aj Turíce - to je v horehronských obciach prehliadka krojov v celej ich nádhere a rozmanitosti. Výšivka, rôznorodosť látok na sukniach a živôtikoch, bohaté doplnky a ozdoby, to všetko robí oblečenie nevšedne pestrým a lahodí oku i srdcu.
Tradičný ľudový odev využíval domáce materiály – plátno, súkno, kožušiny.
Mužský odev sa skladal zo súkenných nohavíc. K nim sa nosila plátená košeľa a kožuštek bez rukávov. Odev dopĺňali klobúky, baranice, zápästky. V ženskom odeve bol základom rubáš s rukávcami. K nim sa nosili sukne, zástery, živôtiky, a pridávali sa pásy, stuhy, korálky a šatky.
Najvýraznejším znakom vydatej ženy bol čepiec. Podľa neho bolo možné na diaľku rozoznať, odkiaľ žena pochádza.
Každá horehronská obec má svoj vlastný kroj. Typovo ich možno rozdeliť do troch častí; k prvému patria kroje obcí mikroregiónu Horehron (Telgart, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Závadka nad Hronom, Polomka, Bacúch ). Vyznačujú sa bohatou výzdobou a pestrou farebnosťou. Najvýraznejšie a neopakovateľné prvky má heľpiansky a šumiacky kroj. Do druhej skupiny patrí odev, ktorý sa nosil v okolí Brezna (obce Beňuš, Braväcovo, Čierny Balog, Mýto pod Ďumbierom a Valaská). Tento sa odlišuje od tradičného horehronského odevu. Vo výzdobe je striedmy, prevládajúcou farbou je biela, kombinovaná prevažne s čiernou a tmavočervenou. Oblečenie žien je doplnené odevnými súčiastkami z modrotlače. Charakteristickým doplnkom mužského odevu je veľká súkenná kapsa – cedidlo s dlhými strapcami, zdobená jednoduchým štylizovaným ornamentom. Typove iný je ľudový odev obcí s oravským osídlením (Pohronská Polhora, Lom nad Rimavicou.) Zaujímavá je aj textilná a odevná kultúra, kde bol sústredený priemysel (Hronec a Pohorelská Maša), či na dedinách na západ od Brezna, v ktorých spôsob života v minulosti určoval aj podomový obchod (Nemecká, Predajná).
Tradičné zvyky
Na Horehroní sa udržujú viaceré zvyky, spojené najmä s kresťanskými sviatkami a vítaním ročných období. Vo výročnom zvykosloví sa najviac praktík viaže k Vianociam, Fašiangom, Veľkej noci a Turíciam, ale aj k poľnohospodárskym prácam a k pastierskemu životu. Vo väčšine horehronských obcí je stále živá tradícia vianočných betlehemcov, veľkonočnej oblievačky, stavanie „májov“. K najrozšírenejším zachovaným zvykom patria fašiangové podujatia. Tieto sa konajú takmer v každej horehronskej obci; za hranicami regiónu sa stali slávnymi fašiangové bursy vo Valaskej; na oživenie tradícií je zameraný fašiangový festival v Čiernom Balogu. a Sihle. Zachovali sa aj svadobné obyčaje – snímenie venca a preobliekanie nevesty do tradičného kroja.
Ľudové remeslá
Pre Horehronie bolo hospodársky najdôležitejšie odvetvie ťažba dreva a jeho domácke či remeselné spracovanie. Neškolení výrobcovia – „naturisti“ svoje výrobky zhotovovali vo väčšom množstve na konkrétnu objednávku. Tak pracovali košikári, šindliari aj výrobcovia točeného riadu, tesári, stolári či kolári. Najrozšírenejšie a dodnes najviac zachované je pastierske umenie - výroba pastierskeho dreveného riadu (črpáky, naberačky, lyžice, formy na oštiepky) s množstvom dekoratívnych rezbárskych motívov a výroba zvukových a hudobných nástrojov. Výrobe z dreva sa venuje na Horehroní niekoľko jednotlivcov, ktorí zhotovujú rozmanité dekoratívne predmety, (drevené plastiky, reliéfy ) ale aj ľudové hudobné nástroje (trúby, píšťaly, gajdy); môže sa pochváliť dokonca aj niekoľkými výrobcami kvalitných fujár – nástroja, ktorý je zápisom do zoznamu UNESCO vyslancom slovenskej kultúry v zahraničí. Formou prezentácie práce regionálnych rezbárov je každoročne počas Vianoc v Brezne vystavený ľudový betlehem. Takmer v každej obci sa príležitostne konajú aj jarmoky ľudových výrobkov.
Donedávna bola na Horehroní rozšírená domáca výroba plátna a súkna, ktoré tvorili základ tradičného ľudového odevu. V súčasnosti sa tejto práci venujú ženy len ojedinele, dodnes nájdeme vyšívačky takmer v každej obci.. Kožušníctvo, kováčstvo a obuvníctvo boli remeslá spojené s poľnohospodárstvom. Remeslo sa dedilo z otca na syna a vykonávalo sa sezónne. Dodnes sa kožušníckej výrobe venuje niekoľko remeselníkov v Pohorelej a Šumiaci. V regióne pracujú aj výrobcovia čižiem, kapcov a krpcov. V každej dedine bola kováčska dielňa, kde sa vyrábali aj sekery, capíny, reťaze, háky a kovanie vozov. V súčasnosti pracuje pôvodná dielňa v Pohorelej; kováčskej výrobe sa venujú remeselníci na báze neprofesionálnej výtvarnej tvorby.